Čas veľkonočných sviatkov, za našou východnou hranicou nazývaný Velykdeň, pominul. Tesne pred sviatkami sme poslali na Ukrajinu posledné dodávky potravín, prikrývok, hygienických potrieb a šatstva. Trochu sme si vydýchli, ale nie na dlho. Bolo treba sa vrátiť k povinnostiam, ku klientom a venovať sa aj rodine. Bolo mi veľmi smutno, keď mi moji ukrajinskí priatelia rozprávali, ako trpia rozdelením rodín. Budú oslavovať sviatky v cudzej zemi, roztrúsení po dedinkách, kde pravoslávni veriaci dodržujú julianský kalendár. Všetko mali ako doma – košík s paskou, šunkou, klobáskou, žltou i bielou hrudkou, ale neboli doma. Ale to by aj tak nebol ten najväčší problém. To, čo je pre nich najhoršie je strach o životy ich blízkych, strach z budúcnosti, strach z každodennej reality, ktorá nadobudla obludné rozmery.

Prázdny humanitárny sklad v obci Pčoliné nie je dobrá správa. Stalo sa to, čo som predpokladala. Ľudia po počiatočnej snahe pomôcť trochu ustali a zamerali sa aj na vlastné problémy – drahota, neistota, strach z reálnej vojny. Darov je pomenej, niektorí argumentujú, že už pomohli… Máme tu však rodiny, ktoré potrebujú fungovať. Preto som sa dnes stretla s ukrajinskými partnermi, ktorí hľadajú možnosti, ako ďalej. Potrebujú pracovať – odídenci, ako aj tí, čo ostali na Ukrajine. Pomáham preto pri prekladaní textov na vizitky a letáky, ktorými budú oslovovať zákazníkov s ponukami prác a služieb – sú to napr. čistenie fasád na budovách, natieranie striech, vodárenské práce, ale aj sezónne práce v poľnohospodárstve, opatrovanie ľudí, či pomoc  v domácnosti.

Naďalej je veľmi dôležité poprosiť dobrých ľudí o pomoc. Sú potrebné potraviny, najmä trvanlivé ako múka, cestoviny, cukor, olej, ryža, detská krupica, trvanlivé mlieko, hygienické potreby, ktoré sú v najviac postihnutých oblastiach na prídel. Treba konzervy, polievky, detskú výživu, plienky. Vojna sa, žiaľ, nekončí…

Zuzana Gajdošová, Femina Snina, Sieť pomoci